Život Prešova
online
online
Na zámku vo Versailles bola pred 105 rokmi podpísaná mierová zmluva
28.06.2024 Celý región
Versailles/Bratislava
27. júna (TASR) - Prvá svetová vojna, dovtedy najkrutejšia vojna v
dejinách ľudstva, sa oficiálne skončila Versailleskou mierovou zmluvou. V
piatok 28. júna uplynie od jej podpísania 105 rokov.
Mierová konferencia sa začala 18. januára 1919 s cieľom definitívne ukončiť prvú svetovú vojnu a pripraviť mierovú zmluvu s Nemeckom. Československú delegáciu viedol na konferencii premiér Karel Kramář, jej generálnym tajomníkom bol popredný slovenský diplomat Štefan Osuský.
Na zámku vo Versailles pri Paríži sa prvýkrát na medzinárodnej scéne hovorilo o vojne ako o zločine a o potrestaní vojnových zločincov. Hostiteľ a francúzsky premiér Georges Benjamin Clemenceau v otváracom príhovore vyhlásil: "Nie je to len mier pre kontinenty, je to mier pre ľudstvo." Predstavitelia víťazných mocností rokovali viac ako päť mesiacov pokiaľ dospeli k dohode.
Konferencia vyústila do Versaillskej mierovej zmluvy, ktorá bola podpísaná v - do posledného miesta zaplnenej Zrkadlovej sieni Versaillského paláca 28. júna 1919, teda presne päť rokov po sarajevskom atentáte, vedúcom k rozpútaniu prvej svetovej vojny. Dokument, ktorý mal 200 strán a pozostával zo 440 článkov, nadobudol účinnosť 10. januára 1920.
V súlade s literou zmluvy Nemecko, ktoré stratilo všetky kolónie, muselo odstúpiť časť svojho územia iným štátom - napríklad Francúzsko získalo Alsasko-Lotrinsko, časť západného Pruska a Poznaň pripadli Poľsku a Hlučínsko na juhu Horného Sliezska získalo podľa článku 83 Československo.
Nemecko muselo zaplatiť vysoké vojnové reparácie – konkrétne v rokoch 1919 – 1920 a v prvých štyroch mesiacoch roku 1921 čiastku rovnajúcu sa dvadsiatim miliardám mariek. Ďalej si v zbrani mohlo ponechať iba obmedzený počet vojakov a výzbroje, pričom zrušená bola aj všeobecná branná povinnosť. Taktiež sa muselo vzdať vojnového loďstva a časti priemyslu.
Charakter morálnych sankcií zahŕňal článok 231 mierovej zmluvy. Hovorilo sa v ňom o zodpovednosti Nemecka za vojnu, ktoré bolo označené za iniciátora vojny a porazený štát s tým, že je zodpovedné za všetky straty a škody spôsobené vojnou. Medzi morálne sankcie možno zaradiť aj rozhodnutie, že Nemecko sa nemohlo stať zakladajúcim členom Spoločnosti národov. Členom tejto novovzniknutej medzinárodnej organizácie sa stalo až v roku 1926. Vystúpilo z nej v roku 1933, po nástupe Hitlera k moci.
Keď veľmoci predložili 7. mája 1919 nemeckej delegácii podmienky uzavretia mieru zdvihla sa proti nej búrka odporu a nemecká vláda sa pokúsila o ich zmiernenie. V Nemecku sa totiž zmluva, ktorá sa pripravovala bez jeho účasti, považovala za nadiktovaný mier s potupnými podmienkami.
Jedným z tých, ktorý sa najviac zasadzoval za podpísanie Versailleskej mierovej zmluvy bol americký prezident Woodrow Wilson. Doma však utŕžil drvivú porážku. Po dvoch mesiacoch búrlivých diskusií americký Senát 18. novembra 1919 zmluvu neschválil. Pomer hlasov bol 53 "proti" prijatiu a len 38 "za". Kritika republikánov sa sústredila najmä na článok desať týkajúci sa Spoločnosti národov, v ktorom podľa nich chýbalo jasné deklarovanie faktu, že USA nemôžu poskytovať vojenskú pomoc napadnutým štátom bez predchádzajúceho súhlasu Kongresu.
Rozhodnutie senátorov znamenalo, že Spojené štáty sa nikdy nestali členmi Spoločnosti národov, predchodkyne Organizácie Spojených národov (OSN), s ideou ktorej prišiel práve americký prezident Wilson.
Mierová konferencia sa začala 18. januára 1919 s cieľom definitívne ukončiť prvú svetovú vojnu a pripraviť mierovú zmluvu s Nemeckom. Československú delegáciu viedol na konferencii premiér Karel Kramář, jej generálnym tajomníkom bol popredný slovenský diplomat Štefan Osuský.
Na zámku vo Versailles pri Paríži sa prvýkrát na medzinárodnej scéne hovorilo o vojne ako o zločine a o potrestaní vojnových zločincov. Hostiteľ a francúzsky premiér Georges Benjamin Clemenceau v otváracom príhovore vyhlásil: "Nie je to len mier pre kontinenty, je to mier pre ľudstvo." Predstavitelia víťazných mocností rokovali viac ako päť mesiacov pokiaľ dospeli k dohode.
Konferencia vyústila do Versaillskej mierovej zmluvy, ktorá bola podpísaná v - do posledného miesta zaplnenej Zrkadlovej sieni Versaillského paláca 28. júna 1919, teda presne päť rokov po sarajevskom atentáte, vedúcom k rozpútaniu prvej svetovej vojny. Dokument, ktorý mal 200 strán a pozostával zo 440 článkov, nadobudol účinnosť 10. januára 1920.
V súlade s literou zmluvy Nemecko, ktoré stratilo všetky kolónie, muselo odstúpiť časť svojho územia iným štátom - napríklad Francúzsko získalo Alsasko-Lotrinsko, časť západného Pruska a Poznaň pripadli Poľsku a Hlučínsko na juhu Horného Sliezska získalo podľa článku 83 Československo.
Nemecko muselo zaplatiť vysoké vojnové reparácie – konkrétne v rokoch 1919 – 1920 a v prvých štyroch mesiacoch roku 1921 čiastku rovnajúcu sa dvadsiatim miliardám mariek. Ďalej si v zbrani mohlo ponechať iba obmedzený počet vojakov a výzbroje, pričom zrušená bola aj všeobecná branná povinnosť. Taktiež sa muselo vzdať vojnového loďstva a časti priemyslu.
Charakter morálnych sankcií zahŕňal článok 231 mierovej zmluvy. Hovorilo sa v ňom o zodpovednosti Nemecka za vojnu, ktoré bolo označené za iniciátora vojny a porazený štát s tým, že je zodpovedné za všetky straty a škody spôsobené vojnou. Medzi morálne sankcie možno zaradiť aj rozhodnutie, že Nemecko sa nemohlo stať zakladajúcim členom Spoločnosti národov. Členom tejto novovzniknutej medzinárodnej organizácie sa stalo až v roku 1926. Vystúpilo z nej v roku 1933, po nástupe Hitlera k moci.
Keď veľmoci predložili 7. mája 1919 nemeckej delegácii podmienky uzavretia mieru zdvihla sa proti nej búrka odporu a nemecká vláda sa pokúsila o ich zmiernenie. V Nemecku sa totiž zmluva, ktorá sa pripravovala bez jeho účasti, považovala za nadiktovaný mier s potupnými podmienkami.
Jedným z tých, ktorý sa najviac zasadzoval za podpísanie Versailleskej mierovej zmluvy bol americký prezident Woodrow Wilson. Doma však utŕžil drvivú porážku. Po dvoch mesiacoch búrlivých diskusií americký Senát 18. novembra 1919 zmluvu neschválil. Pomer hlasov bol 53 "proti" prijatiu a len 38 "za". Kritika republikánov sa sústredila najmä na článok desať týkajúci sa Spoločnosti národov, v ktorom podľa nich chýbalo jasné deklarovanie faktu, že USA nemôžu poskytovať vojenskú pomoc napadnutým štátom bez predchádzajúceho súhlasu Kongresu.
Rozhodnutie senátorov znamenalo, že Spojené štáty sa nikdy nestali členmi Spoločnosti národov, predchodkyne Organizácie Spojených národov (OSN), s ideou ktorej prišiel práve americký prezident Wilson.
www.ZIVOTPO.sk
